Slovensko, krajina „priateľov“

Autorka je poslankyňa európskeho parlamentu za Smer

Len prednedávnom som si náhodou pozrela zaujímavo spracované video, v ktorom sa snažíme propagovať Slovensko ako krajinu priateľov, kde nájdete skutočne všetko. Odporúčam ho, je naozaj veľmi pozitívne, no treba si ho opätovne pozrieť najmä po skúsenosti zo sobotného „pochodu“. Otázka priateľskosti vyznieva v tomto kontexte skôr tragikomicky, no minimálne druhá časť tvrdenia je stále viac ako pravdivá.

Nájdete tu totiž napríklad „aktivistov“ (ako sami seba radi najnovšie titulujú), ktorí sú v prípade, že máte čo len trochu odlišný názor ako oni, pripravení vulgárne vám nadávať, hádzať po vás kamene, plechovky, fľaše, svetlice. Jednoducho čokoľvek, čo im príde pod ruku, a to aj bez ohľadu na to, či máte so sebou malé dieťa v kočíku.

Vedia tiež v sekunde zrušiť medzinárodné cyklistické podujatie, napadnúť jeho divákov, demolovať policajné autá či preventívne zadymiť celú vlakovú stanicu. Jednoducho zmeniť časť Bratislavy na malé bojisko, v ktorom sa obyvatelia Starého Mesta – kde sa to, bohužiaľ, celé odohralo – musia obávať vyjsť v sobotu popoludní na ulicu. Veľká vďaka tu pritom patrí polícii, ktorá skutočne zvládla svoju úlohu na jednotku. Bez nej by sobotný pochod nemal s civilizovanosťou už vôbec nič spoločné.

Dôvod? Údajne migranti. Ako sa však zvykne vravieť, kto chce psa biť, palicu si nájde (a v sobotu to platilo doslova). Čiže ak by to neboli migranti, príde určite niečo iné. Máme s tým predsa už z minulosti svoje skúsenosti. Niekoľko týždňov sa opakujúce ubezpečenia organizátorov o tom, že pôjde o pokojné, mierumilovné zhromaždenie, vyvolávajú teraz len smiech cez slzy. Veľká časť zúčastnených sa jednoducho prišla pobiť, čo nakoniec aj spravili.

Takéto správanie pritom nemá s demokraciou a občianskym vyjadrovaním svojho názoru, ktorými sa radi oháňajú, vôbec nič spoločné. Naopak, odvolávanie sa na občiansku spoločnosť a aktivizmus, ktoré im už, bohužiaľ, akceptujú aj niektoré médiá, považujem za hrubú urážku ľudí, ktorí sa prácou či dobrovoľníctvom napríklad v treťom sektore skutočne snažia robiť pre túto spoločnosť niečo užitočné.

Verím, že po všetkom, čo sa v sobotu udialo, si normálni ľudia, ktorí sa pochodu zúčastnili, uvedomia, že cieľom organizátorov týchto akcií nie je zlepšovanie života ľudí na Slovensku. Títo ľudia nie sú ochotní diskutovať a nemajú pripravené riešenia. Týka sa to pritom nielen migrácie, ale akejkoľvek inej problematickej otázky v našej spoločnosti.

Ich cieľom je v prvom rade vytvárať permanentný strach a v druhom podpora predvolebnej kampane ultrapravicových, xenofóbnych organizácií a hnutí. To by si mali uvedomiť všetci normálni ľudia, ktorí citlivo vnímajú problémy našej spoločnosti, no hlavne majú záujem o ich praktické riešenie. Na takýchto pochodoch ho jednoducho nikdy nenájdu.

Téma kvót zásadným spôsobom polarizuje našu spoločnosť a zaslúži si, aby ju zodpovední politici prestali populisticky zneužívať a navyše v tom súťažiť s radikálnou pravicou. Dovolím si napriek všetkým invektívam zopakovať (a povedal to aj premiér), že Európsky parlament nemá v tomto prípade rozhodovacie právomoci. Nie europoslanci, ale lídri národných štátov musia postaviť tento problém do vecnej roviny a prijať zaň zodpovednosť.

Znamená to aj, že odmietnutie kvót treba nahradiť konkrétnym riešením, ako ďalej. Súčasnú situáciu v Európskej únii a najmä v jej južných štátoch, ktoré od nás ako od partnerov očakávajú istú mieru solidarity a pomoci, pritom nerieši ani posilnenie vonkajších hraníc, a už vôbec nie stavanie akýchkoľvek múrov. Je to jedna z úloh, pri ktorej sa opäť raz ukáže, či ako členská krajina Európskej únie vieme prijímať len výhody a peniaze, alebo sa aj podeliť o zodpovednosť.